tajomstvo bielej obálky

Autor: Marta Marcinková | 25.10.2011 o 16:35 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  133x

Na šiestom poschodí akútneho psychiatrického oddelenia je vľavo na stene rukou načmáraný oznam: „Jednotky GP1 a GP2 sú kvôli bezpečnosti zamknuté.“ Dole pod čmáranicou sa na gumenej podlahe povaľuje škatuľa s modrými nemocničnými návlekmi na topánky. Zvonček nefunguje a štrngot kľúčov, ktoré narážajú do hrdzavej železnej konštrukcie, počuť len zriedkavo.

 

Izba č. 600a je malá a fádna. Pach lacného červeného vína sa mieša so smradom dezinfekčného roztoku a obedovým menu. Na spráchnivenej parapete plesnivie kompótová fľaša. Vôkol nej je niekoľko muších pozostatkov. Niektoré sú bez krídel, iné majú oddelenú hlavu od trupu. Podlaha je špinavá a krvavá. Jedno staré, kovové a pojazdné lôžko s nastaviteľnou opierkou výšky hlavy, hrôzostrašne vzlyká, povrzgáva. Vychudnutý, zarastený a umastený muž v pokročilom veku, má preloženú nohu jednu cez druhú. Rukou nespokojne prehadzuje zo strany na stranu a ťažkopádne vydychuje. Spí tvrdo a v nepravidelných časových intervaloch si čosi šomre popod fúzy. Nad viečkom mu sem a tam poskakuje výrazné obočie a zvráskavené čelo sa strašidelne zmršťuje. Veľká guľatá slza sa chlapovi postupne zlieva v kútiku oka a odtiaľ sa kotúľa dolu po líci, k otvoru na zlomenom začervenanom nose. Tu sa stratí v sivých kučeravých chlpoch, ktoré sa pánovi rozliezajú od úst po bradu, cez krk až pod košeľu. Čudák so zlosťou zviera päste. Na ruke s vyhrnutým rukávom mu naviera hrubá žila s nezdravou farbou. Špinavé a neostrihané nechty opakovane zatláča do oboch dlaní. Zažltnutá koža medzi prostredníkom a ukazovákom prezrádza len jednu zo starcových nerestí. Z pier, ktoré nevidieť, i naďalej vylieza nárek a plač.

Červenovláska s troma leukoplastovými pásikmi na vrecku stojí vo dverách a prstom mieri na pacienta. „Tu ho máte, krásavca,“ precedí ironicky cez zuby a vráti pery do pôvodného stavu. Jej uštipačný tón hlasu sa od krehkej osoby, ktorá prešľapuje z nohy na nohu kúsok pred ňou, odráža ako od gumenej lopty. Vystrašené dievča čuší, nereaguje. Sleduje svoje neposlušné nohy a to sestričku znepokojuje. Preto najprv nevie, až po chvíli si spomenie, že starca priniesli predvčerom. „V delíriu!“ dodá s britvou v hlase, akoby sa návšteva nevedela dovtípiť. „Smrdí a je agresívny!“ opakovane sa naváža do štíhlej postavy. „Nech sa vráti tam odkiaľ prišiel, na ulicu!“ pohŕdavo mykne ramenom, napraví si biely plášť a ďalej múdro pokračuje. „Robili mu výplach žalúdka. Hovoril si plukovník,“ posmieva sa i naďalej a skúmavo sleduje reakciu dievčaťa. Na chvíľu sa odmlčí a skloní hlavu v zátylku. Prstom si pomaly stiahne rám okuliarov až na špičku nosa. Zvedavo si premeriava dospelú slečnu a zámerne stupňuje jej nervozitu. Myšlienky oboch žien preruší dupot podpätkov za ich chrbtom. Čoby dupot. Krupobitie! Obe sa otočia a chvíľu sledujú promenádu pupkatého chlapa na vysokých čiernych lodičkách. „Otrasné,“ okomentuje sestrička a postrčí dievča cez prah smerom do izby. Zalomí kľučkou a ide na sesterskú.

Okrem hlasného chrápania opilca dievča počuje i tlkot vlastného srdca. Od strachu sa jej robí nevoľno. Na lícach bledne, ruky má skrehnuté. V priestore medzi hrdlom a žalúdkom cíti chvenie. „Buď odvážna!“ povzbudzuje sa. Z kapsy, ktorú má prevesenú cez hrudník, súka von zalepenú bielu obálku. Nedarí sa jej. Päť neistých krokov dopredu, strieda dvoma roztržitými krokmi vzad. „Zbabelo neutečiem, zbabelo ne-u-te-čiem,“ neustále si v duchu opakuje a bojuje s vlastným svedomím. „Nie som zbabelá!“ vykríkne nahlas celkom presvedčivo. Starec otvorí oči. Chvíľu akoby nevedel kde je. Vlastne to naozaj nevie. Spomienky sa v jeho ospanlivej hlave rozliezajú pomaly. Je malátny a prítomnosť dievčaťa ho znepokojuje viac, než priestor, ktorý nepozná.

„Odpáľ!“ hľadí na ňu nepriateľsky. „Nepočuješ, či si pribrzdená. Zmizni!“ ťažko odartikuluje, odkašle si a pľuvne na zem.

Simona je celá zmeravená. Očné kanáliky sa jej začínajú ligotať. „Dobrý deň“ ukloní sa a usiluje sa zamaskovať svoje citové rozpoloženie. „Pamätáte si ma?“ povie nesmelo a v dôverčivej nálade očakáva od chlapa odpoveď.

„Hlupaňa, sprostá, nevydarená, strať sa!“ rozčúli sa starec naplno a šmarí po nej vankúš spod hlavy.

„Prečo ste taký krutý?“ bráni sa dievčina slzám a vyrovnáva vyležané korýtko na prepotenom vankúši. „Chceme vám pomôcť. Všetci to s vami myslíme dobre. Moja rodina a Jurko tiež,“ zakokce sa dievčina a v nervozite si strhne náprsnú tašku, z ktorej sa vygúľa zopár zelených jabĺk. Kým ich nešikovne zbiera z podlahy, stihne sa niekoľkokrát nadýchnuť.

„Nikoho nemám,“ ľutuje sa indivíduum, „a nikoho nepotrebujem! Navaľ éčka, nejaké to cigáro a prac sa! Feťáčka cigánska,“ uráža ju hrubo a bezdôvodne.

„Prečo žijete takýto život?“ prihovára sa Simona ešte milšie ako doposiaľ. „Prečo sa trestáte za smrť vašej ženy? Prečo ste opustili svojho syna?“ nechápavo hľadí na zbité telo a verí, že v mužovi vyvolá emócie.

„Ďuro je sukin syn. Nie môj. Žena bola fľandra od cesty. A henten je obyčajný bastard. Daj mi fet, chľast, alebo čokoľvek čo ma posilní, alebo vystrel. Lebo ťa dohryziem,“ zúrivo sa vyhráža človek bez domova.

Simone sa ťažko dýcha. Neverí tomu čo počula. „Pre Boha, spamätajte sa,“ úpenlivo prosíka starca a zalamuje rukami. „Veď Jurko, akoby vám bol z oka vypadol,“ ostáva vo svojej naivite pobožné žieňa a nebráni sa viac slzám.

„Keď mi nedáš peniaze, do rána skapeš. Ty aj Ďuro,“ nechutne si odgrgne starec a hnusne sa na dievča vyškiera.

„A dosť, stačilo, zadrhni sa!“ Simona stratí trpezlivosť a prestane mu vykať. Zelené jablko položí na stolík a zlostne odkráča ku dverám. „Jurko je od Boha a nie od teba!“ razantne ukončí nezmyselný dialóg a tresne dverami.


Na chodbe nie je nik iný, iba Simona. Aj napriek svojej osamelosti počuje hrozivé zvuky a krik. Rozrušená hľadí na svoje roztrasené ruky a zalepenú bielu obálku. V duchu ju oblieva spŕška hanlivých slov. Nadávkam sa nebráni. Z celej sily, ako len vládze, trhá listové tajomstvo, s ktorým prišla za mužom, bezdomovcom. Keď je obálka na franforce, hodí ju do koša k použitým návlekom na obuv. Spoza spleti igelitových zvrškov z nej vytŕča pokrkvaný papier. Pozvánka ku svadobnému stolu - je napísané na lesklom podklade. Mobil cengá a ona vyrovnaná so svojou povinnosťou a svedomím a zmierená so skutočnosťou doňho s veľkým presvedčením oznamuje: „Bez úspechu. Čo koho do toho, Jurko, vezmem si ťa aj bez neho a jeho požehnania, lebo ťa ľúbim a hotovo.“

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?